Stránky

04 júna, 2020

Alžbeta Mráková: A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY

Skôr prejde ťava uchom ihly, ako detská hlava lonom ženy...
... lonom mamy, ktorá dieťa nechce. Prečo len?
Lebo volá svoje bezsvedomie právom.
Akým právom?
 
Čo si počnem? Povedalo dieťa počaté vo vajíčku ženy.
Mĺkvo je tu, mĺkvo. Nevie ešte eR. Myslí si však: Mŕtvo je tu, mŕtvo...
Namiesto trblietavého pokladu života je tu chlad.
Tam, kde mal byť život, svetlo a teplo, je len tma.
 

26 mája, 2020

Alžbeta Babkovičová-Mráková: SVEDOMIE NAMIESTO PARAGRAFU

Kto z vás je bez viny, nech ma súdi,
že na celé ústa poviem, kto je vrahom.
Nepotrebujem na to pekne spracovanú
detektívku Agathy Christie,
stačí mi vidieť po kožu(ch).
 
Vrahovia chodia po svete usmievaví
a veľmi milí.
Kupujú si nový mejkap na zakrytie vrások,
alebo popíjajú z fľaše,
alebo si umývajú ruky po práci
a nikto si ich v meste ani nevšimne.
 

20 mája, 2020

Alžbeta Babkovičová-Mráková: HERODESIZMUS NÁŠHO STOROČIA

Musím to povedať, musím!
 
Vidím zem.
Chodia po nej slepci
a stúpajú s čudnou istotou
po vymaľovaných cestách.
Tvárou do tváre sa pozerajú
ako do pohrebiska.
Nič, len vyhasnuté.
Rozhrabaný popol.
 

15 mája, 2020

Alžbeta Babkovičová-Mráková: PO ŠPIRÁLE

Z deda na otca, z otca na syna sa dedí gén.
Tá miniatúra, ten ľudský čip našich chýb,
podoby, vlastností, gest i nadania.
Gén geniality ľudstva i genocídy, zverstva.
V genéze zrodu miliardy buniek prapôvodného rodu,
večného prieniku nesmrteľného do smrteľného
a cesta po špirále ťažká.

14 mája, 2020