Tá miniatúra, ten ľudský čip našich
chýb,
podoby, vlastností, gest i nadania.
Gén geniality ľudstva i genocídy,
zverstva.
V genéze zrodu miliardy buniek prapôvodného
rodu,
večného prieniku nesmrteľného do
smrteľného
a cesta po špirále ťažká.
Ad Adam, eventuálne Eva.
Tam je počiatok toku, prameň
premeny.
Oni prví žili a im prvým tiekla zo
žíl krv.
Ako inak?
Boli tam, kde nič nebolelo,
ale od istého okamihu ich, a po
dnešok i nás,
bolí. Kde sme, kam ideme a kde sme
boli?
Vyhnaní zo spoločenstva v Duchu
do spoločnej samoty jediného druhu.
Napoly celí.
Rub a líce jednej mince.
Rozmenené, minuté v nastraženej
minúte.
Lesk lesti.
A odvtedy nahí v neresti, v bolesti
vznikáme i zanikáme.
Od záhrady života po plot plodu
smrti.
Nikto neprišiel na zem pod nebesia
inak.
Ani Boží Syn.
Gén lásky a gén bolesti skrížil v
kríži.
Jeho krv stiekla do kalicha.
Na krížnych cestách smerovka INRI.
On všetko povedal, čo vedel,
no mnohí uverili vede.
Jemu nie.
Analýza vedomia a bytia. Alfa i
omega.
Pár nepár, Adam a Eva. X a Y.
Na veky vekov človek. Koruna
tvorstva.
Nad ňou Duch. Motýľ premeny. To nik
nezmení.
Od toho dňa, keď objavil DNA,
rozkrútil jej špirálu a nemožné je
možné.
Sem tie semená bez mena!
Takto sa teda množme!
Nebo, daj sa nám spoznať!
Nebodaj sme ťa stratili, vyhnanci z
raja?!
Rodokmeň života, strom poznania
dobra a zla
s korunou v nebesiach, s koreňom v
zemi.
Sme svoji, jadrní, kým máme pôvodné
jadrá.
Nie náhrady splodené za plotom
záhrady.
Je to len bolestná túžba vrátiť sa
za jej vráta.
O čom to bude potom?
Budeme identickí, budeme večne žiť
a v špirále znovuzrodenia znovu
oklameme Boha?
Ten, kto bude hlavu musieť skloniť,
budeme jedine my, nie ony,
príšery z ríše mŕtvych – klony,
znetvorené deti, oživené ľudské
pokémony
© Alžbeta Babkovičová - Mráková
Kultúra 3/2003, s. 13
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára