O pätnásť rokov budem mať
šesťdesiatpäť.
Na
školskom počítadielku
zratúvam svoje veci.
Celý
svoj život som zabíjal deti.
Presne
a odborne.
Mám
na to vysokú školu.
Sused
z vedľajšieho bloku
za
ten čas napiekol tony chleba.
Predavačka
z mliekarne odpredala
hektolitre
bieleho mlieka
a
učiteľka odchovala tisícky
otcov
i synov a dcér.
Ja som zabíjal deti.
Dievčatkám,
ktoré ešte nevyzreli na lásku,
i
ženám, čo šetrili na auto
a
nemohli si dovoliť ten prepych...
Piesok
hodín sa vo mne dosypáva.
Žil
som zo smrti nenarodených.
Zostala
vo mne diera.
Čosi
ako keď vypadne zúbok.
Čosi
ako keď skalpel zareže hlbšie.
Mám
prázdne ruky na odchode.
Za
dvadsaťpäť rokov som sa úplne zautomatizoval.
Možno
desať, možno dvadsaťtisíc
bezmocných
životov
zhaslo
skôr, než vyšli zo ženy.
Teraz
si umývam ruky.
Dôkladne...
ako
po dobre vykonanej práci.
© Alžbeta
Babkovičová-Mráková
18.11.1972
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára